Never miss a chance to dance (part 9)

Takže mrkvičky moje. Rozhodla som sa opäť pridať časť. Chápem, že teraz máte prácu s lámanim VEVO rekordu pri Story Of My Life (http://www.youtube.com/watch?v=W-TE_Ys4iwM), no mohli by ste si to prečítať. Táto časť sa vám bude páčiť, teda aspoň myslím. Písala sa mi veľmi ľahko a... môjho zvyčajného BLA BLA BLA vás ušetrím, no chcem ešte povedať, že na imaginoch sa pacuje, no viete - ŠKOLA. Tak bežte čítať a nezabudnite zanechať komentár :3 poteší ma to :*

Je 30. december. Práve stojím na bratislavskom letisku spolu s Tinou a Lili čakáme, kým nás pustia do lietadla. Rozhodli sme sa, že nový rok chceme stráviť spolu v Londýne. Mlčky sedíme a ani jedna z nás sa neodváži nič povedať. Za dva týždne, čo sme boli každá so svojou rodinou a iba občas si písali alebo volali sa takmer nič nezmenilo... no bola tu jedna vec, ktorá mi prišla stále veľmi neskutočná. Viem to síce už niečo vyše týždňa, no aj tak mi to príde ako zlý sen. Nemôžem uveriť tomu, že Lili nenastúpi po prázdninách do školy. Hneď sa pobalí a letí späť na Slovensko, do nemocnice. Tisnú sa mi slzy do očí len keď na to pomyslím. Lili má cukrovku, našťastie ju podchytili v prvom štádiu. Nerozumiem, prečo si vybrala akurát ju. Veď Lili nikdy nikomu neublížila... povedala nám, že sa pre to nemáme trápiť, pretože sa s tým dá žiť a v škole bude pokračovať hneď ako to bude možné, že riaditeľka ku nám nikoho iného nenasťahuje, vraj si to vybavila. Liečby vraj nebudú dlho trvať... aj tak je to nefér.

Z mojich myšlienok ma vytrhla až teta Lietadlová oznamujúca nám, že práve priletelo naše lietadlo... počas letu sme len sem tam prehodili nejaké slovo. No keď sme konečne pristáli a uvideli tak nádherný zasnežený Londýn, slová vôbec neboli potrebné.

„Baby? Nevideli ste náhodou môj červený sveter?“ spýtala sa Lili, keď zložila telefón, „neviem ho nikde nájsť.“ „Lili... máš ho predsa oblečený!“ vyprskla smiechom Tina a ja som sa začala smiať tiež. „Vy ste blbé!“ tvárila sa urazene, no bola taká červená, že to nevydržala a smiala sa tiež. „A kamže si sa vybrala? Ešte sme len prileteli a nestihla si nám ani zasmradiť izbu!“ povedala som a Tina už v kŕčoch ležala na zemi. „Volal mi Mevlut (ešte stále neviem napísať to U s bodkamu :D), chce sa so mnou stretnúť,“ povedala a začervenala sa, mierne už ladila so svetrom. „Len choď, my sa už nejako zabavíme,“ usmiala sa na ňu Tina a ja som len prikývla. „Fajn. Tak sa majte,“ obliekla si kabát a vyšla von. S Tinou sme si pustili hudbu a začali sa vybaľovať, predsa len tu zostávame až do marca.

Po dvoch hodinách vybaľovania sa a ohováraním každého, koho sa dalo sme počuli rachot na chodbe. „Počuješ to?“ spýtala som sa. Tina prikývla a pootvorila dvere, aby videla, čo sa tam deje. Ako sme mohli čakať bola tam Chris, Ellie a Suzie. Len ony tri dokážu chodiť po chodbe tak, že ich počuť až na Tower Bridge. „Ste vy normálne?“ zakričala po nich Tina. „Tina?“ otočila sa Ellie a ako inak vtrhli nám do izby a začala mierna žúrka. Po chvíli nás nebolo len päť, ale zrejme sa zišiel celý internát. Hudba hrala najhlasnejšie, ako sa len dalo, alkoholu bolo možno 20 litrov a zistili sme, že Lili už ani nemusí zasmradzovať izbu, pretože sa o to postaral cigaretový dym. Všetci sme tancovali, kde sa dalo, po chodbe, v kúpeľni, na balkóne... jednoducho všade. Toto bola zábava, akú som na tomto internáte ešte nezažila. Po hodine sa ku nám pripojila aj Lili s Mevlutom a boli sme kompletní.

Neviem, kto púšťal hudbu, no zrejme mal dobrý vkus, pretože pustil Little Things od One Direction (http://www.youtube.com/watch?v=xGPeNN9S0Fg). Sadla som si na posteľ, pretože ostatné páriky hneď spomalili. Spievala som si a mierne sa hýbala do rytmu. Ach bože, ako ja tú pesničku milujem... Zrazu ma však niekto chytil okolo pása... čakala som, že to bude úchyl Timotei (sorry, za to meno, ale nič iné ma nenapadlo), no mýlila som sa. Až teraz som si uvedomila, že tu vlastne nie je... Lucas. Hodila som sa mu okolo krku a on ma pobozkal. Tancovali sme až do konca pesničky a potom ma vzal za ruku a vytiahol na chodbu. Tam ma chytil a pritiahol si ma k sebe. Strašne mi chýbal.

Nepamätám si, ako sme sa dostali do Lucasovej izby, no podstatné je, že sme tam boli. Len čo sme tam vošli, okamžite za nami zabuchol dvere a zamkol. Pozrel na mňa a pritlačil ma blízko k stene. „Chýbala si mi,“ povedal a pritlačil sa perami rovno na tie moje. Rukami putoval po mojom chrbte smerom k mojim bokom. „Aj ty mne,“ odpovedala som mu asi po piatich minútach. Lucas sa len pousmial a zdvihol ma na ruky. Nohami som sa mu obmotala okolo pása a pobozkala ho. Naše jazyky boli vo vojne na život a na smrť. No v tejto vojne sme vyhrali obaja. Nejako sme sa dostali k posteli, tam som sa zvalila na chrbát a Lucas na mňa. Ľahko ma pobozkal a povedal: „Ľúbim ťa!“ „Ľúbim ťa!“ povedala som aj ja a tiež som ho pobozkala. Pretočila som sa s ním tak, že som teraz ležala ja na ňom. Začal sa smiať, posadil sa a chytil ma za boky. Som extrémne šteklivá, no teraz to nešteklilo. Zaryla som sa mu prstami do vlasov a pobozkala ho. Netrvalo dlho a moje tričko spolu s nohavicami skončili na podlahe...

Viem, že som sa k Danielle nevyjadrila, no dočkáte sa :* komentík