Batman can´t fly in the rain

Tákže prvý zo sľúbených imaginov. Tento je pre Leni o Liamovi. Dúfam, že si ho neprečíta len ona, ale aj niekto iný... nechce sa mi tu veľmi vykecávať, tak šup šup čítať :)

„Vypadni ty štetka! Už ťa v živote nechcem vidieť,“ zakričal po mne Jack a pokúsil sa ma udrieť, no bol (znovu) taký opitý, že ho váha jeho vlastnej päste stiahla na zem. Ležal na zemi a ani sa nepohol. Začala mu z hlavy tiecť krv. Zľakla som sa a skúsila ním potriasť... žiadna reakcia. „Jack! Jack... počuješ ma?“ slzy mi tiekli po tvári a nevšimla som si, že Jack sa napriahol a strelil mi facku. Už som to tam viac nemohla vydržať. Rozbehla som sa von smerom k svojmu autu. Vonku lialo tak, že som cez ten dážď a svoje slzy skoro nič nevidela. Ledva som sa dostala k autu. Nakoniec sa mi podarilo nasadnúť a naštartovať. Stále som plakala. Presne kvôli tomuto som za ním dnes prišla... už ma nebaví, že Jack stále pije. Kedykoľvek spraví nejakú hlúposť odnesiem si to ja... sľúbil mi, že už nebude piť, no volal mi Markus, jeho najlepší kamarát, že obháňal nejaké štetky v krčme, tak ho zavliekli domov. Čo som si vôbec myslela?! Že prídem k nemu domov a poviem mu: „Ahoj Jack! Rozchádzam sa s tebou, lebo si ožran?!“ Prečo som len taká blbá?! Pýtala som sa sama seba a ďalej som šoférovala poloprázdnymi ulicami Londýna. Bol večer, takže som nevidela absolútne nič. Prečo? Prečo? Prečo... stále mi v hlave znela tá otázka...
... ráno som sa zobudila v posteli. Ani si nepamätám, ako som sa sem vôbec dostala. „Au... moja hlava!“ počkať, prečo mám na hlave obväz? Že som v nemocničnej izbe som si uvedomila až keď sem vbehla sestrička. „Č – čo sa stalo? Ako som sa sem dostala?“ nevedela som sa vykoktať a sestrička na mňa len pozrela a zavolala doktora. Ten mi všetko vysvetlil. Mala som autonehodu, narazil do mňa nejaký idiot , ale... čo sa dialo pred tým? Neviem si spomenúť... vraj som stratila pamäť z toho obdobia... JESUS CHRIST! Len čo odišiel doktor vrútila sa do izby moja mama: „Dieťatko moje...“ „Au, mami!“ zakričala som na ňu, keď ma začala bozkávať na hlavu... „Prepáč,“ zatvárila sa previnilo a pokračovala, „Vieš, ako som sa o teba bála? Tomu debilovi, čo do teba narazil to dám pekne vyžrať...“ a pokračovala vo svojom zvyčajnom monológu, ktorý aj tak nikto nepočúva...
*ďalší deň*
Ležala som vo svojej izbe a čítala knihu. Mama práve odišla. Zrejme celú noc nespala a vymýšľala plán, ako sa “pomstiť“ tomu chalanovi, čo do mňa vrazil. Mala kruhy pod očami a neustále zívala. Znovu som sa pohrúžila do knihy... „Slečna, máte návštevu,“ povedala tá blond sestrička, keď otvorila dvere. „Pustite ju dnu,“ vedela som, že je to moja mama. Nikto iný by to byť nemohol. Otec je na služobke v nejakom zapadákove, Jacka by som cítila už z diaľky, pretože ho už ani cítiť nechcem a kamarátom som povedala, nech sem nechodia. „Mami, čo si zabudla?“ nepokladala som za dôležité odtrhnúť zrak od knihy, keďže som vedela, že si zabudla kozmetickú taštičku. Neodpovedala mi... zvláštne. Moja mama má väčšinou rečí ako Taylorka frajerov.  Pozrela som sa teda na ňu. Skoro mi padla sánka... stál predo mnou chlapec. Pekný vysoký plačúci chlapec. Môjmu “pozornému oku“  tiež neuniklo, že drží kyticu. „Moje meno je Liam,“ povedal so slzami v očiach, „to ja som ťa zrazil.“ Nechápala som o čom to preboha točí, mňa zrazil nejaký idiot a nie tento úžasnenádhernekrutopřísněperfektný chalan. „Ja som Lenka,“ dostala som zo seba a podala mu ruku. Pozrel na mňa spýtavým pohľadom a potriasol mi ňou. „Vieš, veľmi ma to mrzí. Ponáhľal som sa až som prišiel na križovatku...“ znovu sa rozplakal. Chudák, zrejme ho to veľmi vzalo, ale bolo to také zvláštne. Tento chlapec, teda vlastne Liam bol úplne iný ako všetci. Aspoň na mňa tak pôsobil. „Liam?“ zdvihol svoj pohľad na mňa a čakal, čo poviem, „prosím ťa netráp sa. Veď sa nič nestalo, zajtra ma pustia z nemocnice a žijeme ďalej. Ale ak by sa ti chcelo mohli by sme sa ísť poprechádzať do parku a tam by si mi mohol porozprávať, čo sa stalo. Doktor mi už vychádzky povolil. Predsa len ma zajtra pustia,“ usmiala som sa naňho a on prikývol.
*o niekoľko hodín neskôr*
„To vážne?“ smiala som sa z plných pľúc. S Liamom sme si práve sadli na lavičku v nemocničnom parku. Prechádzali sme sa už asi tri hodiny stále dookola a mňa už boleli nohy. „Nehovor mi, že si v živote nechcela byť Batmanom,“ začal sa smiať spolu so mnou a pri tom ma šteklil. „Preboha Liam, prestaň prosím ťa!“ nevedela som sa ovládať a vrieskala som na celý park. „Priznaj, že Batman je super, inak ťa nenechám.“ „Okej, okej... vzdávam sa.“ „Povedz to!“ smial sa, no snažil sa tváriť vážne a ďalej ma šteklil, „Nie! Nemám rada netopiere, pretože sú hnusné!“ „Čo si to povedala?“ spýtal sa, chytil mi ruky za chrbtom a šteklil ma. Už som to nevedela vydržať a povedala som: „Tak fajn. Batman je super! A teraz ma prosím ťa pusti,“ prestal ma štekliť a ja som sa pomaly upokojila. Pozrela som mu do očí. Mal nádherné oči. No ešte krajší bol jeho bozk, ktorý pristál rovno na mojich perách...

komentár by neuškodil ;)