Never miss a chance to dance (part 8.)

Tak lásky už som sa konečne dokopala k tomu, aby som vám sem pridala časť. Áno zatlieskajte mi :D Ďakujem vám, že ste mi konečne napísali aspoň tie 4 komentáre, ktoré som od vás chcela. Tento diel nie je nič moc, no snažila som sa. A konečne tam príde tá "návšteva" aj keď ste už dávno vedeli, kto to je. Áno Kikuš <3 nuž nič tak choďte čítať :3 a komentujte :3 (za chyby sa ospravedlňujem) :3

(tu je naozaj krásna :3 a tie topánky :3)

*v minulej časti ste čítali (pripadám si ako v Búrlivom víne :DDD)*

Dvere na sále sa otvorili a tam stál človek, ktorý dokáže zmeniť naše životy. V prvom momente som si naozaj myslela, že to bude Simon Cowell. No stál tam niekto stokrát lepší. Bol to niekto, koho som nečalkala ani vo sne. Stál/a tam...

Stála tam Danielle Peazer, (dnes už bývalá) priateľka Liama Paynea, najlepšia tanečnica na svete, môj veľký vzor. Myslela som si, že tam na mieste odpadnem. Videla som aj na Suzy, že sa potešila. Celkovo na celej triede som videla nadšenie.

Danielle: „Ahojte! Moje meno je Danielle Peazer. Možno ste o mne už počuli. Každý rok môže veľa študentov tejto školy ukázať svoj talent, dávame vám šancu skúsiť si našu prácu. No tento rok to bude trochu inak, pretože o mesiac otvárame novú tanečnú školu, v ktorej budem mať aj ja svoju triedu.“
Zoey: (Jasné. Môžem snívať. Školné bude také vysoké, že budem musieť predať obličku.)
Danielle: „Máte šancu tancovať v mojej triede tri mesiace. No je tu jeden problém... Miesto je len pre siedmich najlepších.“

Jo! Mám šancu. Síce úplne malú, ale mám. Popravde, nie som tu najlepší tanečník. Danielle nám neskôr povedala, že si z nás vyberie. Ja len dúfam, že to neodkašlem, ako väčšinou a vyberie si ma. Viete čo je to tancovať s takou osobou? Už len kvôli tomu dobrému pocitu (o to, že ma vezmú kam budem chcieť mi ale vôbec nejde – myslené ironicky). Ale jedno ma zaráža. Ako to, že som o tej škole nič nevedela? O Danielle viem skoro všetko.

Danielle: „Poďme na to!“

Najskôr nám ukázala “kratšiu“ časť z choreografie, ktorú nás naučí. Prebiehalo to fajn. Na začiatku sa mi to zdalo trochu prirýchle, ale časom sme si všetci zvykli. Prvú hodinu a pol sme nacvičovali a potom sme jej to mali predviesť my sami. Snažila som sa užiť si to čo najviac, no stále som mala pocit, že ma Dan sleduje. Zakaždým si niečo zapisovala, no netuším, čo to bolo. Poslednú, tretiu hodinu sme mali improvizovať, každý jednu minútu. Bola som v neskutočnom strese, ruky sa mi triasli a potila som sa. Konečne som sa dostala na rad. Postavila som sa dopredu. Cítila som na sebe Danielline oči a to ma znervóznilo ešte viac. Obzrela si ma od hlavy po päty a pustila hudbu. Bola to skladba od Ellie Goulding – Your Song (http://www.youtube.com/watch?v=D9AFMVMl9qE). Prekvapilo ma to, lebo väčšinou púšťala skladby, ktoré sú pomerne rýchle, no táto je tak akurát na zaspanie (*poznámka autora :*nič proti Ellie, ale väčšinou pri tejto pesniške zaspávam).  Počula som prvé tóny a bola som strašne nervózna, no nemohla som tam len tak stáť ako Taylor pred IQ testom (prosím, žiadne poznámky o tom, že mám niečo proti Taylor... nič proti nej nemám, len mi tá fráza príde strašne vtipná :D) a začala som tancovať. Hýbala som sa do pomalého rytmu. Kašľala som sa na pohľady ostatných... Ani som sa nenazdala a Dan to stopla. Posadila som sa späť k ostatným deckám.

Spolu so Suzie sme mlčky vošli do šatne. Každý mal nervózny pohľad a všetci boli ticho, čo bol naozaj nezvyk, u nás v šatni je vždy rušno. Prešla som k svojej taške s vecami... Sadla som si na lavičku a chytila si hlavu do rúk. Strašne sa mi z ničoho nič začala točiť hlava.

Suzie: „Zoey?... Zoey! Si v pohode?“
Zoey: „Áno som, len sa mi trochu točí hlava...“

Pokúsila som sa postaviť, no posledné, čo si pamätám bolo len moje meno z úst Suzie...

Zobudila som sa v školskej ošetrovni. V hlave mi dunelo, akoby som bola po opici. Vtom si ma všimla ošetrovateľka a podišla ku mne. Chytila mi čelo a nestihla som sa ani len opýtať, čo sa deje a strčila mi do ruky pohár plný nejakého hnusu.

Sestrička: „Dnes je presne 14. októbra 11:28. Spala si 32 hodín, pretože si nemala žiadnu energiu. Len to pekne vypi, nechceš znovu skolabovať.“

Vypila som zbytok toho “zázračného lektvaru“ a pokúsila sa vstať a odísť, no tá striga ma zastavila a vylievala si u mňa srdce ďalej...

Sestrička: „Ešte vypi toto a potom môžeš ísť. Zajtra sa mi prídeš ukázať.“

Bola som len rada, že som z tej miestnosti napuchnutej sestričkiným potom vypadla. Šla som rovno na intrák. Pred vchodom do školy som stretla Chris a len, čo začala hovoriť, cítila som sa ako na spovedi, aj keď tam nechodím.

Chris: „Ako ti je? Celá škola o tom hovorí. Vieš, ako sa všetci báli, keď sa to dozvedeli? Si ty normálna? Ty mrkva jedna!“ (to slovo mrkva si nevšímajte, je adresované jednej konkrétnej osobe :*)
Zoey: „Chris spomaľ! Som živá a zdravá, vidíš ma predsa, nie?“
- Chris sa na mňa pozrela podozrievavým pohľadom a pokračovala v spŕške nezmyselných otázok
Chris: „No ja si myslím, že by si mala ísť čo najskôr na intrák a ísť spať. Všetci sú ešte v škole okrem nás...“
Zoey: „A prečo ty vlasne nie si v škole?“
Chris: „Spravila som si voľno. Poď, pôjdeme spolu na intrák... Nemôžeš ísť v tomto stave sama“
Zoey: „Chris, ja nie som kripel!“
Chris: „Ale vyzeráš tak...“

Povedala a šli sme smerom k intráku...

Tak lásky... komentárik :3 ďakujem :3 a píšte si aj o imaginy :D