Never miss a chance to dance (part 7.)

Takže po mesiaci (konkrétne 4 týždne) som to znovu. Aj keď na poslednej časti nebolo 6 komentárov ani zďaleka, ja som neodolala a musela som vám sem hodiť ďalšiu časť príbehu, ktorý aj tak nikto nečíta. Tak by som bola rada, aby mi sem napísal komentár každý, kto si prečítal tento diel. Prosím :( je také ťažké napísať niečo do jedného blbého komentáru? Ak na tejto časti nebudú aspoň štyri tak mi môžete rovno volať záchranku, lebo som z vás už úplne na dne. Chápem, že vás moje kecy (aké sa tam píše -i -y?? :DDD) naozaj nebavia, ale mohli by ste to pre mňa urobiť. 

Cink cink ľudkovia! Ja mám prácu! Síce to nie je niekde v nejakej kancelárii za ťažké prachy, ale aj čašníčka je zatiaľ super. No nie? Má to svoje výhody. Zistím, ako sa volá ten čašník, ktorého má Tina vyhliadnutého, ja budem mávať aspoň chvíľu voľno a čo je na tom najlepšie… Zľava na kávu v našej obľúbenej kaviarni.

Ďalší týždeň sme mali skoro samé prednášky. No a z nich nám dali termíny na písomky (oh my carrot). Musím sa začať šprtať. Čiže ďalší mesiac v háji. Škola, práca, šprtať sa. No super.

Na Lucasa už skoro nemám čas, čo ma mrzí, ale hádam to chápe. S babami si veľmi dobre rozumieme. Sú ako moje ďalšie dve sestry. Čo sa Rebeccy týka, dala mi pokoj. Lucas bol za ňou, no neviem, čo sa tam stalo. Chodila týždeň uplakaná, teraz je už OK, ale stále po mne zazerá. Snažím sa nevšímať si to a celkom sa mi to darí.

Bože skoro by som zabudla a to by ma Lili asi zabila, kebyže vám to nepoviem. Ona je tak trošku zvláštna. Ako by som vám to povedala… proste stále robí nejaké duševné očisty , či čo to je. Dymí nám po izbe, spieva pri tom, vyháňa nejakých duchov a  také blbosti. Aj tak je super. Ale vec, ku ktorej sa chcem dostať je, že si našla, ako to ona hovorí “duchovného partnera“ (s Tinou nám to príde strašne vtipné, ale tvárime sa, že je to úplne normálne). Je to nejaký Turek, volá sa, že Mevlut (to U je vraj prehláskované, ale ja netuším, ako to napísať) a tiež je taký mierne… normálny. Ale hovorí sa, že vrana k vrane sadá. No nie? Zrejme je to pravda. Ale čo musím priznať je, že sú spolu naozaj zlatí, hodia sa k sebe. Tina je dosť smutná z toho, že ona nikoho nemá, no všimla som si, že po nej pokukuje Adam z 1.C a predsa jej idem dohodiť aj toho čašníka.

Našla som si tu aj veľa kamarátov a kamarátiek z iných tried. Napríklad Ellie (Belgicko), Brigit (Anglicko), Chris je tiež zo Slovenska, Suzy (Írsko) a veľa iných. Väčšina sú ale prváci. Ľudia na tejto škole sú úplne super. A najviac sa mi páči, že sa tu všetci volajú prezývkami (to mi vyhovuje), preto sa vám môže zdať, že dievča zo Slovenska sa nemôže volať Chris. Jej pravé meno je Kristína, tiež. Ani mne to najprv nedávalo logiku, ale potom som si zvykla.

S rodičmi si skypujem tak raz – dvakrát do týždňa. A už odpočítavajú dni do môjho príletu späť na Slovensko. Je síce len začiatok novembra a ja prilietam až 21. decembra ale tešia sa. Momentálne je v Londýne otrasné počasie. Vkuse prší. Asi pred piatimi minútami znovu začalo pršať. Ale už sa teším, keď napadne sneh. Odjakživa som milovala sneh. Možno aj preto, že v decembri mám narodeniny (konečne 19).

Poslednou dobou tu nie je skoro nič zaujímavé (až na moje narodeniny, samozrejme). Samé prednášky a písomky. No včera na hodine jazzu nám oznámili, že najbližší štvrtok ku nám príde nejaká návšteva, či čo to. Teším sa, ale neviem, čo od toho mám čakať.

Zajtra (sobota) sme chceli ísť s Lucasom po dlhšej dobe niekam len tak von. No musela som to odložiť kvôli tomu, že v pondelok máme písomku z angličtiny, v utorok zo základnej psychológie (asi som nespomínala, že tu študujem aj pedagogiku, aby som mohla tanec vyučovať), v stredu prednáška z fyziky, vo štvrtok tá návšteva a tak celý týždeň.

Pondelok a utorok som už nejako prežila. Angličtinu som sa šprtala ako ďábel, a aj to tak vyzeralo, keďže som z nej dostala B (1-). Základná psychológia nedopadli až tak dobre, ale aj tak nadpriemerne. Dostala som C (2). Streda ubehla celkom rýchlo, mali iba tú prednášku a potom som sa šla poriadne vyspať, pretože som sa šprtala do noci. Šprtala som sa na tie dve písomky celé dva týždne (aj počas toho, ako som pracovala) a vyplatilo sa mi to.

Je štvrtok ráno. Akurát si čistím zuby a šprtám sa matiku na budúci týždeň (oh GOD... matika ma raz zabije). S babami sa pôjdeme naraňajkovať a potom hneď do školy. Dnes má prísť tá návšteva, máme tri hodiny tanca. Som zvedavá, kto to bude, a prečo prišiel akurát ku nám.

Zoey: „Baby, mám zvláštny pocit. Kto myslíte, že by to mohol byť?“
Tina: „ Čo ak to budú chalani z One Direction? Ja by som odpadávala nedočkavosťou.“
Zoey: „Si vtipná, Tina. Bolo by to síce úžasné, ale aj veľmi málo pravdepodobné. A aj tak, čo by tam robili?“
Lili: „No predsa by sa s nami prišli zoznámiť. No nie? Ja by som to brala.“
Tina: „Ale bolo by to super!“
Lili: „To je pravda, bolo by.“

Šli sme teda ešte na raňajky a celý čas sme sa o tom rozprávali a odpadávali sme z Louisovho zadku (ja viem, je to divné, ale kto povie, že Louis nemá dobrý zadok, tak je úplne mimo). Bola som dosť hladná, tak som zjedla, na môj vkus, dosť veľa. Väčšinou zjem maximálne jeden chlieb a nejaké ovocie, ale teraz som bola tak hladná, že som zjedla trikrát toľko (ja viem, že si myslíte – Načo to tu obkecáva? No odpoveď je jednoduchá: BAVÍ MA TO J) Keď sme vychádzali z jedálne, niekto na mňa kričal. Otočila som sa a zistila som, že Lucas vykrikuje moje meno po celej jedálni a beží ku mne ako zmyslov zbavený.

Lucas: „Zoey!“
Zoey: „Čo?“ – objal ma a vlepil mi pusu na líce
Lucas: „Veľa šťastia!“
Zoey: „ Ďakujem. A prečo?“
Lucas: „Dnes máte mať tú návštevu, nie?“
Zoey: „No hej...“

Chcela som sa ho spýtať, odkiaľ vie, že nám dnes na hodinu niekto príde, ale zastavil ma tým, že mi vlepil bozk rovno na ústa. Neviem, čo tým myslel, ale kašlať na to. Lucas je občas dosť zvláštny ale aj tak je to zlatíčko.

Prišli sme s babami do školy a ja som šla rovno do šatne. Mali sme mať pôvodne latino, ale prikázali nám obliecť sa, ako sme chceli. Nenávidím tie opätky, na ktorých musíme tancovať, takto som si mohla obuť moje milované jazzovky (kto náhodou nevie, ako to vyzerá - ).

Pred hodinou som sa ešte rozprávala so Suzy. Aj ona sa nevedela dočkať, ale na rozdiel odo mňa bola strašne nervózna. Ja som to mala (ako sa u nás hovorí) na saláme. Napadlo nám množstvo mien od Justina Biebera až po Kelly Clarkson. Najčastejšie sa však skloňovalo meno Simon Cowell. Nakoniec sme sa na to vykašľali.

Zazvonilo na hodinu a my sme vošli do sály. Nebol tam nikto nezvyčajný, ako vždy iba učiteľka. Povedala nám, nech sa najskôr iba rozcvičíme, a potom nám porozdávala čísla (oh my carrot!). Dostala som číslo 12.

Mrs. Forx: „Sadnite si na zem prosím.“
- všetci sme si posadali na podlahu a čakali sme, čo nám povie
Mrs. Forx: „Dnešná hodina vám môže zmeniť život a keď hovorím zmeniť život, nepreháňam. Môžete predviesť svoj talent. Ak sa vám to podarí, budete lepší ako doteraz. Ale bližšie informácie nám povie naša návšteva“

Dvere na sále sa otvorili a tam stál človek, ktorý dokáže zmeniť naše životy. V prvom momente som si naozaj myslela, že to bude Simon Cowell. No stál tam niekto stokrát lepší. Bol to niekto, koho som nečalkala ani vo sne. Stál/a tam...

Tak trošku dlhšia časť ako náhrada za ten mesiac. Dúfam, že sa páčila a nezabudnite, komentárik :3 

Zoey