Never miss a chance to dance (1. part)

Takže mám tu pre vás môj prvý príbeh. Viem, že nie je nič moc, ale začiatky sú ťažké. Najskôr to bude len samá obkecávačka a tak, neskôr by to malo byť už viac dramatickejšie. Tak príjemné čítanie prajem. A nejaký ten komentár by nezaškodil. Viete o tom?

Hi! Moje meno Zaira, ale všetci mi hovoria Zoey (už ani neviem, ako tá prezývka vznikla). Mám čoskoro 19 a práve som skončila strednú školu u nás na Slovensku. Mám hnedé vlasy a zelené oči. Akurát sedím v lietadle smer ANGLICKO!!! Teším sa ako malé dieťa a najradšej by som skákala dva metre vysoko. Už som tam raz bola na výlete so školou. No teraz tam idem študovať!!!  A najlepšie na tom je, že ma prijali na moju vysnívanú školu, priamo v Londýne! Idem študovať na umeleckú školu tanec. Tancujem od mojich štyroch rokov. Lenže má to jeden háčik. Mám zaplatenú školu len na prvé dva semestre, čo je jeden školský rok. Z toho vyplýva, že si budem musieť počas prvého semestra nájsť prácu. Ako sa hovorí – Svet je sviňa! Nuž čo... zatiaľ budem na internáte a možno neskôr si pohľadám aj nejaký pekný byt. Neskutočne sa na ten internát teším (myslené ironicky).
Ty kokos za mnou práve sedí taký malý chalan a neskutočne s ním šijú čerti. Ale fakt.. nechcela by som potom čistiť moje sedadlo od jeho odtlačkov od topánok. Oh my carrot... NECH UŽ SME TAM!

Konečne v Londýne:

1.       Zohnať si taxík

2.       Dostať sa na internát

3.       Najesť sa (verte mi, že z lietadlovej bagety určite nebudete dostatočne najedení)

4.       Vybaliť sa a zoznámiť sa so spolubývajúcimi

5.       Vybrať si oblečenie na pondelok (keby vám to náhodou nedošlo, tak pondelok je prvý deň školy)

6.       Ísť spať

7.       Začať si hľadať prácu (oh my carrot!)

Konečne mám odvoz. Ani by ste mi neverili ako dlho trvá zohnať v Londýne taxík. Povedala som šoférovi adresu internátu a ideme. Cesta trvala približne 15 minút. Okej som pri intráku a zisťujem, že sa tu zbehol zrejme celý Londýn, toľko je tu ľudí. Intrák zvonku nevyzerá najhoršie. Taxikár mi už vyložil veci, zaplatila som mu a šla som pohľadať svoju izbu.
Izba číslo 569! Som na piatom poschodí a všetky Directioners už asi vedia, na čo myslím... Neviem, či som vám to už spomínala, ale som Directionerka od mojich 13 rokov až doteraz.
Kufre som si zatiaľ nechala dole a šla som si pohľadať izbu. Zistila som, že bývam úplne na konci chodby, čo je fajn. Okej, teraz, keď už viem, kde bývam, idem si po kufre. Dolu je milión päť ľudí. Konečne som sa vyštverala na piate a otváram dvere na izbe.
Ako vidím, už tu niekto je. Sú tu tri postele a skôr, ako som prišla ja sa tu usídlili dve baby. Kto aspoň trochu ovláda matiku chápe, že ja som tá tretia.

Dievča s dvoma vrkočmi ryšavej farby na mňa zakričí: ,,Hi!“ a ďalej sa venuje... dymeniu nejakým smradom po izbe? What? Druhé dievča, trošku tmavšie, príde ku mne a povie:

X: ,,Hi! I´m Tina and this is Lili. What´s your name?“

Zoey: ,,Hi! I´m Zaira, but everyone calls me Zoey and I´m from Slovakia. Where are you from?“

Lili: ,,Ty si zo Slovenska?“